Kronika

Z kroniky DHZ

        Obec Likavka v minulosti trpela častými požiarmi, ktoré zapríčinili ťažké straty na obytných domoch, hospodárskych budovách, ba nastokrát aj na ľudských životoch. Známy veľký požiar vypukol 20. augusta 1876, kedy vyhorela celá jedna strana dediny po pravej strane potoka, vytekajúceho zo Žabova, až na cintorín. Zhorelo 60 domov s gazdovskými stavmi a dobytkom.
        V roku 1878 vypukol ďalší požiar obytného domu. Tento, i keď nie tak rozsiahly, si vyžiadal najväčšiu obeť, pretože pri ňom zahynuli dve ženy a syn majiteľa domu.
        Ďalší väčší požiar zúril v roku 1909, pri ktorom zhorelo vyše 50 domov i s hospodárskymi budovami. Po tomto požiari na nátlak vrchnosti boli domy stavané už z kameňa, na čo pohorelcom poskytol štát bezúročnú pôžičku vo výške 30 000 korún na dobu splátky 10 rokov. I po tomto poslednom veľkom požiari sa naša obec požiarom celkom nevyvarovala, i keď už svojim rozsahom nemali taký ničivý dopad.
        V tej dobe na zdolanie požiarov nemala obec ani dokonalé hasiace prostriedky ani vycvičených hasičov, ktorí by mohli účinne zasiahnuť už v zárodku vzniku požiaru, ale mala obetavých a nezištných občanov, ktorí sa zbehli z celej obce a skromnými prostriedkami (vedrami s vodou) sa snažili požiar uhasiť. Túto obetavosť im môžu súčasníci len závidieť, pretože teraz často krát pri podobných udalostiach stoja spoluobčania len v roli divákov, ba dokonca kritikov a nedokážu podať pomocnú ruku.
        Prvú ručnú kolesovú striekačku obec zakúpila až v roku 1908 a na tú dobu to bol predsa len určitý pokrok pri zdolávaní požiarov a nahradila dovtedy používané vedrá s vodou. Po zakúpení tejto striekačky bolo obecné zastupiteľstvo nútené uvažovať o už organizovanej činnosti pri hasení požiarov a nie ako bolo zaužívané do tej doby – len živelne a svojpomocne.
        Dobrovoľný hasičský zbor v Likavke bol založený v roku 1911 Adalbertom Okoličánim, miestnym obecným notárom, a Alexandrom Milanom, notárskym pomocníkom. Jeho prvým veliteľom bol Arnold Kubala, ale len na krátku dobu a jeho námestníkom sa stal Ondrej Brtko Kučma. Pretože chýbali určité skúsenosti v organizácii, ktorá sa prakticky len začínala, za krátku dobu sa vystriedali viacerí velitelia a námestníci. Ako ďalší boli: veliteľ Adalbert Okoličný - 1. námestník Ondrej Brtko Kučma, veliteľ Alexander Milan - 1. námestník Ondrej Mudička, veliteľ Ondrej Brtko Kučma - 1. námestník Ján Nemček.
        Po vypuknutí 1. svetovej vojny hasičský zbor začal stagnovať až nakoniec celkom zanikol. Znovu bol utvorený až v r. 1926 na čom mal značný podiel miestny obvodný notár Jozef Šuba. Zbor spočiatku fungoval dobre, no postupne pre nedisciplinovanosť jeho funkcionárov opäť upadol a až keď prevzal veliteľstvo učiteľ Július Loja, začal zbor dosahovať dobré výsledky. Nový veliteľ zaviedol do zboru správny systém ako do výcviku tak aj do papierovej agendy a jej dôkladnej kontroly, čím zamedzil mnohým nedorozumeniam a podozrievaniu medzi členmi. K zvýšeniu účinnosti hasičského zboru prispela tiež nová dvojkolesová motorová striekačka, ktorú obec zakúpila v roku 1930.
        Pri príležitosti 25-ročného jubilea založenia hasičského zboru v roku 1936 mali oslavy bohatý program. Konali sa hasičské súťaže za účasti hasičských zborov z okolia a v rámci osláv bola p. farárom Ďaďom posvätená novo zakúpená zástava, ktorá nás pri rôznych slávnostných podujatiach reprezentuje aj v súčasnosti. Na oslavách boli prítomní okresný náčelník a okresný veliteľ, ako aj široká verejnosť z obce a okolia.
        V tomto období hasičský zbor, na čele ktorého už bol veliteľ Š. Maták, spolu s výborom pracoval veľmi dobre, za čo dostal pochvalu aj od okresného náčelníka. Zúčastňoval sa hasičských súťaží, usporadúval letné zábavy, divadelné predstavenia a keď to bolo potrebné, v okresnom meste aj usporiadateľské služby.
        Toto pomerne úspešné obdobie pretrhla II. svetová vojna, niektorí členovia počas mobilizácie museli narukovať. Častejšie sa menilo zloženie výboru a to všetko malo dopad na celkovú činnosť zboru. No i napriek uvedeným ťažkostiam si zbor plnil tú najpodstatnejšiu úlohu pri lokalizovaní požiaru. Tak tomu bolo napríklad keď horel sklad firmy „Včela“, alebo továreň „Sólo“ v Ružomberku, kde sa náš zbor zúčastnil.
        Po skončení II. svetovej vojny sa náš zbor znovu začal, i keď s mnohými ťažkosťami, zmáhať. Predovšetkým, ako bolo uvádzané v zápisniciach z roku 1946, trpel úpadkom členov a to predovšetkým z mládeže. Významnejšie sa prejavila vzrastajúca činnosť až v roku 1948, keď zbor prešiel čiastočnou reorganizáciou a prijatím mladých agilnejších ľudí do zboru. Obnovila sa zároveň kultúrna činnosť, nacvičovali sa divadlá, zintenzívnil sa výcvik hasičských družstiev a účasť na súťažiach. Postupne s pribúdajúcou hasičskou technikou, výzbrojou a výstrojou, bolo potrebné uvažovať aj o výstavbe novej hasičskej zbrojnice, pretože dovtedajšie priestory starého hasičského skladišťa už vôbec nevyhovovali.
        A tak sa v roku 1956 obecné zastupiteľstvo rozhodlo za pomoci občanov a mimoriadnej aktivity členov hasičského zboru započať výstavbu novej hasičskej zbrojnice. Práve pri tejto akcii sa ukázala zanietenosť niektorých členov (nechcem menovať osobne, aby sa niektorí necítili nedocenení). Nová hasičská zbrojnica bola daná do užívania kolaudačným rozhodnutím v roku 1959.
        Toto obdobie naznačilo ďalší vzrast požiarnej ochrany v obci. Post veliteľa v tom čase zastával Ján Pšeno Kelo a i vďaka jeho prirodzeným organizačným schopnostiam dokázal zbor doplniť nových mladých hasičov a tiež mladé hasičky a týchto dokonale vycvičiť. S týmito mladými družstvami dosiahla naša organizácia dovtedy najväčší úspech vo výcviku hasičských družstiev, pretože dievčatá sa postupne v hasičských súťažiach prepracovali od okresného až do celoštátneho kola v Prahe a hasičské družstvo mužov do celoslovenského kola v Považskej Bystrici. V kultúrnej činnosti sa vtedy nacvičili viaceré divadelné predstavenia, konali sa letné zábavy a rôzne iné podujatia, ako napríklad účasť členov na brigádach v JRD atď.
        V tomto období, i keď ako sme už spomenuli, sa vyznačovalo veľkou aktivitou v hasičskom zbore, pre osobné nezhody s predstaviteľmi obce sa veliteľ vzdal svojej funkcie a preto bolo potrebné hľadať za neho náhradu. I v tomto prípade mal vtedajší MNV šťastnú ruku, pretože sa mu podarilo získať vtedajšieho veliteľa závodného zboru požiarnej ochrany v SCP Ružomberok – Štefana Rišu. Pod jeho velením likavský hasičský zbor razom napredoval, ba možno povedať v športovej terminológii, že latku výkonnosti vo výcviku hasičských družstiev opäť zdvihol o niečo vyššie. Veď v tej dobe Likavka znamenala v okrese L. Mikuláš špičku v súťažiach hasičských družstiev a úspešne bojovala o popredné miesta v okresnej súťaži. Čo sa týka kultúrnej činnosti mal zbor v tomto období určité medzery, pretože sa mu nepodarilo nacvičiť ani jedno divadelné predstavenie, čo možno aj pochopiť, lebo celú túto činnosť vykonával Zväz divadelných ochotníkov v Likavke. Kvôli tomu sa zbor zameral hlavne na usporiadanie majálesov, fašiangových zábav a na rôznu inú usporiadateľskú službu.
        V preventívnej činnosti zbor postupoval podľa metodických pokynov OV Požiarnej ochrany v L. Mikuláši. Jeho hlavné zameranie bola kontrolná činnosť pri jarných a jesenných prehliadkach obytných domov a drobných prevádzok v obci a tiež relácie v miestnom rozhlase s výchovnou tematikou predchádzania vzniku požiarov. V tomto období zbor zasahoval viackrát i pri požiaroch, ktoré vznikli hlavne v lesných porastoch zväčša v jarných mesiacoch.
        Aj napriek tomu, že zbor pracoval dobre, prišiel direktívny príkaz z OV a tiež pripomienky z MNV v obci na zákaz niektorých aktivít, čo zbor vykonával a čo sa na tú dobu nezhodovalo s ideológiou vtedajšieho zriadenia. Ako reakcia na tento direktívny príkaz bola tá skutočnosť, že veliteľ a niektorí členovia výboru sa vzdali svojich funkcií.
        V ďalšom období zbor vystriedal nových funkcionárov, či už to boli predseda či veliteľ, ale toto bolo zväčša na jedno volebné obdobie. Takto stolec predsedu prevzal najskôr Jaroslav Domiter, veliteľom sa stal Vladimír Brtko a úlohy tajomníka plnil Ferdinand Uhrina. Neskôr sa predsedom stal Jozef Brtko, posty veliteľa a tajomníka zostali nezmenené. Pre chorobu sa predseda Brtko funkcie vzdal a na jeho miesto nastúpil v roku 1993 až do roku 2012 Róbert Lejko, ktorý ako aj profesionálny hasič a najmä vďaka svojmu zanieteniu pre hasičinu ešte viac povzniesol DHZ Likavka na vysokú úroveň. Od roku 1998 až po súčasnosť zastáva funkciu veliteľa JUDr. Miroslav Brtko, tiež od roku 1998 do roku 2012 bol tajomníkom zboru Mgr. Peter Brtko a od roku 2012 zastáva funkciu predsedu.